3. kapitola

„Ron! Prestaň ma rozptyľovať!“ vykríkla Hermiona. Harry, Ron a ona práve pracovali na elixíroch pre profesora Snapea a Ron sa neúspešne pokúšal flirtovať s Hermionou. Tá už mala toho čudného Ronovho správania dosť a namierila na neho prútik.
„Prisahám, že ak ma ešte raz vyrušíš, bude to tvoja posledná vec, ktorú v živote spravíš,“ pohrozila mu. Harry sa rozhodol zasiahnuť, aby to neskončilo zle. Ron zbledol a s nádejou zamrmlal.
„Je mi to ľúto, Hermiona. Veď vieš, aký som v elixíroch. Myslel som, že by si mi mohla pomôcť.“ Hermionin hnev trochu ustúpil.
„Prepáč, Ronald, ale nemyslíš si, že si sa za ten čas už mohol niečo naučiť?” Harry musel potlačiť smiech.
Ron bol v rozpakoch a tak rýchlo vyprázdnil svoj kotlík a ušiel do svojej izby.

„Harry? Čo to s ním je? Od tej doby, čo som sem prišla sa správa nejako divne. Mám na mysli, že vždy, keď som sem prišla ma iba urážal a zrazu sa zaujíma o to, aké som mala prázdniny a mnoho podobných vecí.“
Menovaný sa na chvíľu zamyslel a starostlivo vyberal svoje slová, aby neprezradil Ronovo tajomstvo.
„Ron teraz prechádza ťažkým obdobím. On-hmm...je to len v tom, že je asi ešte stále otrasený z toho žartíku od Freda a Georgea,“ dokončil a falošne sa na ňu usmial. Harmiona ale poznala Harryho dosť dobre na to, aby vedela, že jej nehovorí úplne všetko. Našťastie pre Harryho sa ho na nič nevypytovala a on sa rýchlym krokom vybral za Ronom.

Hneď ako vošiel do izby, vychŕlil na neho Ron v panike veľa otázok. „Harry! Si späť. Čo ti to tak dlho trvalo? A čo hovorí Hermiona? Bola naštvaná? Ako hlúpo som vyzeral?“
„Hermione je podozrivé, že sa k nej takto správaš. Ale neboj sa. Povedal som jej, že to súvisí s tým žartíkom od Freda a Georgea. Ale pozerala sa na mňa dosť pochybovačne, takže si myslím, že vie, že som jej klamal. No a potom som sem vybehol ako idiot,“ povedal Harry a pozorne sledoval Ronovu tvár, na ktorej sa rysoval uličnícky výraz.
„Ó nie...toto nevyzerá dobre. O čo ide?“ spýtal sa s obavou Harry.
„Práve som dostal skvelý nápad, ale musíš mi s tým pomôcť. Musíme ísť špehovať Hermionu. Zajtra predsa odchádzame na Rokfort a ja proste musím zistiť, čo si o mne myslí.“ Harry bol kamarátovým nápadom úprimne zdesený.
„V žiadnom prípade. Nebudem špehovať Hermionu. Je to zlé.“
„Ale to tak. Mohli by sme sa skryť pod neviditeľný plášť a vkĺznuť do miestnosti. Ver mi, viem ako sa dostať do tej izby bez toho, aby nás zbadali.“
Harry chvíľu premýšľal. Ale predsa len- aj on chcel vedieť, čo si o Ronovi myslí Hermiona.
„Dobre. Pôjdem tam s tebou. Ale musíme zostať stále pod plášťom a nezdržíme sa tam dlhšie ako desať minút.“
Ron nadšene prikývol, schmatol plášť a už tlačil Harryho z izby.

..........

„Au Ron! To bola moja noha,“ zašepkal Harry v bolesti.
„Prepáč kamoš. Pamätám si, že býval trochu menší. Asi by sme sa mali viac skrčiť.“
„Viac sa to už nedá. A buď už ticho. Už sme tu,“ zasyčal Harry.
„Ron? Ako sa tam dostaneme bez toho, aby nás zbadali?“
„Je tu jeden kľúč, ktorý ti umožní dostať sa do hocijakej miestnosti bez toho, aby si to ľudia v miestnosti všimli. Ten kľúč sa mi asi pred týždňom podarilo ukradnúť od Georgea. Takže ideme na to. Našim cieľom je dostať sa do kúpeľne a odtiaľ ich počúvať,“ zavelil Ron a podal Harrymu kľúč. Harry nenávidel to, že umiestnil kľúč do kľúčovej dierky. Hneď ho prepadol pocit viny, no už nebolo cesty späť. Pomaly ale iste spolu vstúpili do miestnosti.

„Ginny? Môžem sa ťa niečo spýtať?“ spýtala sa nesmelo Hermiona.
„Samozrejme Hermiona. Čo potrebuješ?“ odpovedala menovaná.
„Vieš, od tej doby čo som prišla do Brlohu sa Ron správa akosi čudne. Keď som sa spýtala Harryho čo sa deje, tak mi klamal a utiekol. Viem, že niečo skrýva. Existuje niečo, čo by som mala vedieť?“
„Úprimne povedané, neviem. Ale tiež som si to divné správanie všimla. Nechaj to tak. Keď bude chcieť, povie ti to,“ vysvetlila ochotne ryšavá dievčina.
„Máš pravdu. Nechám to zatiaľ tak,“ ukončila túto debatu Hermiona.
Následne Ron zašepkal Harrymu: „Poďme. Nič zaujímavé sa tu nedeje.“
Harry ešte nechcel odísť, ale musel, pretože Ron sa už vybral naspäť k dverám. Keď sa chlapci dostali späť do svojej izby, Ron začal nervózne pochodovať po izbe a niečo si mrmlal popod fúzy. Harry si ho ale nevšímal. Obliekol si pyžamo a zaľahol do postele. Je možné, že Hermiona nemala rada Rona takým spôsobom, ako on ju? S touto myšlienkou upadol do pokojného spánku.

..........

„DETI VSTÁVAJTE! NECHCEME PRÍSŤ NESKORO NA VLAK! POĎME!“ kričala na celý dom Molly Weasleyová. Harry pomaly rozlepil oči a pozrel sa na budík pri posteli. Hodiny ukazovali 10:30. Zavrel oči a chcel znovu aspoň na pár minút zaspať. To by ale nesmeli prísť dvojičky Weasleyové. Obaja chlapci v momente vyskočili z postele, keď započuli ´spievať´ Freda a Georgea tu najohavnejšiu pieseň na svete.
„Krucinál vy dvaja...mohli by ste už sklapnúť a vypadnúť z mojej izby?“ zastonal Ron držiaci sa za hlavu.
„Ako si naša výsosť praje.“ Uklonili sa a so smiechom odišli z izby.
„Ach. Tak sa poďme obliecť, lebo naozaj prídeme neskoro,“ vzdychol Harry a začal sa obliekať. O päť minút vstúpila do miestnosti Molly.
„Už si hotový Harry? A kde je Ron?“ spýtala sa mamka Weasleyová.
„Ron? Ešte sa chystá,“ odpovedal.
„Dobre. Harry, zober si kufor a choď si sadnúť do auta. Hermiona, Ginny, Fred a George sú už tam. Ja idem pre Rona.“ Čiernovlasý chlapec prikývol a spolu s kufrom sa rýchlym krokom vybral von k autu. Pred modrým Fordom stál Artur Weasley.
„Harry, chlapče, poď rýchlo dnu, lebo prídeme neskoro!“ povedal a už tlačil Harryho do zdanlivo malého auta. Keď ale vošiel do vnútra, vyzeralo to tam ako v limuzíne.
„Harry! Môžeš si sadnúť sem ku mne,“ povedala Hermiona a ukázala na sedadlo vedľa seba. Harry jej chcel odpovedať, no domom sa zrazu ozval silný krik Molly Weasleyovej: „RONALD WEASLEY! PRISAHÁM, ŽE KEĎ SI OKAMŽITE NEPOHNEŠ A NEPRÍDEŠ PRED DOM, TAK ZA SEBA NERUČÍM!!!“ Ani nedokričala a Ron už napoli sedel v limu-aute.

..........

Na stanicu King´s Cross dorazili o 10:57. Nejakou nadprirodzenou silou sa za 3 minúty dostali na nástupište 9 ¾. Rýchlo nastúpili na vlak a šli si nájsť svoje kupé. Keď si našli svoje miesto, Ron sa hneď zvalil na sedačku a povedal svojim priateľom, aby ho zobudili, keď príde vozík s jedlom. Hermiona ho ale napomenula: „Ron, aspoň si obleč habit, aby si potom nemal starosti.“
A čuduj sa svete, Ron ju po prvý krát v živote poslúchol. Na ich dvere zrazu zaklopal Neville a Luna.
„Neville! Luna! Ahojte. Ako ste sa mali cez prázdniny? Nech sa páči, poďte si sadnúť sem k nám,“ privítal ich vrúcne Harry. Menovaní odpovedali, že tieto prázdniny patrili medzi ich najlepšie. Luna sa snažila začať rozhovor.
"Tak, čo myslíte že budeme robiť tento rok? Kam nás podľa vás dajú?"
Skupina sa na Lunu len nechápavo pozerala.
"Čo tým myslíš, Luna?"
"Vy ste to nepočuli? Rokfort bol minulú noc zničený..."