2. kapitola

Dvaja kamaráti zostúpili po schodoch do kuchyne, pozdravili zvyšných Weasleyovcov a s chuťou sa pustili do jedla. Fred a George na Rona neustále hádzali pohľady plné pobavenia, ktoré už Ron po piatich minútach nemohol zniesť.
„Prečo na mňa do čerta tak čumíte?“
Dvojčatá sa iba uškrnuli a nevinne odpovedali: „Ja ti neviem, Ronuško. Ako si sa dnes vyspal? Stavím sa, že pekne do ružova. I keď tvoje chovanie tomu zjavne nenasvedčuje.“
„Ste mŕtvi. Počujete ma? Kto dovolil urobiť zo seba vášho pokusného králika?“
Následne ich oboch Ron začal naháňať okolo stola s vidličkou v jednej a nožom v druhej ruke. Tí dvaja sa išli potrhať od smiechu a popri utekaní pred besniacim bratom ho ešte viac vyprovokovali.
„Drahý Ronuško. Dnes si akýsi pomalý. Asi by si mal začať chudnúť.“
Harry túto naháňačku na život a na smrť sledoval niekoľko minúť, preto si nejako nevšimol Ginny, ktorá si k nemu prisadla a práve písala nejaký list.
„Ahoj Ginny. Čo to píšeš?“ povedal zo záujmom Harry a naklonil sa bližšie k listu, aby zistil čo sa tam píše. Nestihol sa však ani nakloniť, keď ucítil tvrdý úder do ramena.
„AU! Čo to sakra...Ginny! To bolelo,“ zakňučal ublížene Harry.
„Prepáč, ale naozaj by si nemal strkať nos do cudzích vecí," odpovedala mu Ginny sladko.
„Ale keď už to musíš vedieť, píšem list Dumbledoreovi. Chcem ho požiadať o plány pre štvrtý ročník.“
Harry bol zmätený. „Prečo?“ spýtal sa jej.
„Lebo by som sa tento rok chcela dostať do metlobalového tímu a chcem zistiť, či mi to bude vyhovovať.“ V dievčatinom hlase bola cítiť neistota z neúspechu.
„Neboj sa. Nie je to také ťažké. Videl som ťa hrať metlobal a myslím, že ten konkurz určite zvládneš.“
Ginny vstala a pevne svojho kamaráta objala. „Vďaka, Harry. Znamená to pre mňa naozaj veľa.“ Následne odbehla niekde na poschodie.

Ani nie o minútu neskôr vpadol do kuchyne zadychčaný Ron. „Stra-til so-mich v záhra-de. Id-idem sa ospr-chovať.“ A už ho nebolo.
Harry si povzdychol a svoj pohľad stočil späť na raňajky. Chystal sa prečítať si Denného Proroka, keď niekto zaklopal na vchodové dvere. Rozhliadol sa a keď nevidel nikoho, kto by šiel otvoriť dvere, prešiel k nim a stlačil kľučku.
Predtým, než si stihol niečo uvedomiť, mal ústa plné hnedých kučier. Hneď spoznal o koho ide.
„Hermiona! Konečne si prišla. Som tak rád, že ťa vidím!“
„Aj ja ťa rada vidím! Ako si sa celé prázdniny mal?“ spýtala sa mladá dáma nadšene.
„Bolo to moje najlepšie leto. Smiem ti odniesť kufor?“ spýtal si galantne Harry.
„Vďaka Harry. Ale je trochu ťažší. Mám tam veľa kníh.“
„Samozrejme. To by si nebola ty,“ odpovedal jej Harry s miernym úsmevom, schmatol kufor a spolu vošli do domu.

Predtým, než mohol Harry znovu prehovoriť, prirútila sa k nim pani Weasleyová.
„Harry, kto to zvo-“ Svoju otázku už ale nedokončila, pretože si všimla Hermionu stojacu vedľa Harryho. „Hermiona! Tak si konečne prišla. Aká dobrá správa. Máš už všetky veci potrebné do Rokfortu?“ nadšene sa spýtala a už ju drvila vo svojom náručí.
„Samozrejme že mám, pani Weasleyová.“
„To je dobre, miláčik. Teraz poď a daj si so mňou niečo na raňajky. Harry, zlatko zanes prosím ťa jej kufre do Ginninej izby.“ Harry na odpoveď iba prikývol a vybral sa hore schodmi.

Keď sa konečne dostal na tretie poschodie, skoro sa zrazil s Ronom.
„Koho sú tie kufre?“ spýtal sa zo záujmom Ron.
„To sú Hermionine. Práve prišla a akurát raňajkuje s tvojou mamkou,“ vysvetlil svojmu kamarátovi ochotne Harry.
„Skvelé!“ zajasal Ron a chystal sa zísť po schodoch. No v jeden moment akoby zamrzol. „Čo jej mám povedať? Mám ju objať? Mám jej ponúknuť cukrík? Harry čo mám robiť?“
„Neviem kamarát. Čo zvyčajne robíš?“ spýtal sa Harry a odložil kufor.
„Zvyčajne ju urazím, ale myslím, že to nie je najlepší spôsob ako pozdraviť ženu.“
Harry zastonal. „Tak sa jej spýtaj aké mala leto alebo čo.“
„Vďaka Harry. Na teba sa dá vždy spoľahnúť,“ dopovedal Ron a s odvahou v tvári sa vybral za Hermionou.

Čiernovlasý chlapec zaniesol kufre do izby a nasledoval Rona do kuchyne. Scána, ktorú Harry uvidel, bola na nezaplatenie. Ron stále niečo mrmlal ako idiot, Hermiona sa na neho nechápavo pozerala a pani Weasleyová sa držala za hlavu. Hneď ako si Hermiona všimla mladého chlapca vojsť do dverí, vrhla sa mu okolo krku a zašepkala: „Prečo Ron pôsobí tak divne?“ Harry len nechápavo pokrčil ramenami, aj keď odpoveď už poznal.
Túto trápnu chvíľku prerušila až pani Weasleyová: „Hermiona, zlatko, čo keby si si išla vybaliť svoje veci?“
„To je dobrý nápad, pani Weasleyová. Uvidíme sa neskôr chlapci.“ Usmiala sa a už jej nebolo. Harry a Ron sa na seba chvíľu bezradne pozerali, no potom sa každý vydal svojou cestou