,,Kto je to dievča? Nikdy som ju nevidel a na tváre mám fakt dobrú pamäť," pýtal sa Dominik, ktorý stál na chodníku oproti dverám do školy. Škola bola po rekonštrukcii, mala žltú farbu. Bola veľká. Dominik je prvák na štvorročnom gymnáziu. Chodí tam so svojim dvojčaťom Dominikou, ale nie do tej istej triedy. Dominik je štíhlej postavy s tmavými vlasmi, zelenými očami a dnes bol v priliehavom bielom tričku a mal džínsové šorkty. Nečudo - bol teplý a suchý október.
,,Ani ja som ju nevidela. Možno by si sa jej chcel spýtať kto je," lišiacky odpovedala Dominika.
,,Spýtaj sa jej ty. Veď sa pamätáš, čo sa stalo keď som šiel za neznámou," Dominik šiel o krok dozadu.
,,A ako dobre. Vylial si na ňu džús a už nikdy si s ňou neprehovoril. A ani ja. Tisíc ruží si jej poslal a tisíckrát si sa ospravedlňoval a ona tisíckrát zahodila ružu a tisíc nie povedala. A stále mi dlžíš 1450 eur. Nezabúdaj! Splatil si mi len 150 eur a ostáva ti ešte 1300 eur a ja to chcem skôr než zmaturujem," vyhrážala sa Dominika.
,,Choď už za ňou, lebo ani cent neuvidíš!" Dominik vydieral. Dominika prešla pár rokov a stála pri neznámej dievčine oblečenej v rifliach, červenej slávnostnej blúzke a červených balerínach. Tvár jej zdobili hnedé oči po otcovi a malé tmavé pery. Dlhé kučeravé čokoládové vlasy jej zakrývali uši a zaokrúhľovali tvár. Bola vysoká. Merala okolo metra a trištvrte.
,,Si tu nová?" pýtala sa Dominika, ,,Oh, prepáč, ja som Dominika."
,,Petra, ale každý ma volá Angela. Nechápem prečo, ale volajú ma tak. I už doma som Angela. Áno, som tu nová. On je tvoj brat? Ten čo sa škerí od ucha k uchu? Ten v bielom tričku, rifliach s hnedými vlasmi, ktorý stojí pri strome?" opýtala sa Petra.
,,Pravdupovediac, áno. Je vyšinutý, ale je celkom fajn. Myslím, že sa do teba zabuchol," priznala Dominika.
,,Aj ja mám dvojča - brata," usmiala sa Petra, ,,Nič moc. Stále do mňa ide, lebo je o štyri minúty starší než ja, ale na pomoc som mu skvelá. Prežil teraz dosť zlé obdobie, no taká sviňa by nemusel byť."
,,Nechodí sem do školy?" spýtala sa Dominika.
,,Minulý mesiac havaroval s mojim otcom. Otec na mieste podľahol zraneniam, Peťo vyviazol s otrasom mozgu," zosmutnela vždy usmiata tvár Petry. Petre nepristala smutná tvár.
,,To mi je ľúto." Dominika sklopila hlavu.
,,Nemal ani štyridsať rokov. Museli sme sa sem presťahovať, pretože všetko nám pripomínalo otca a hlavne kvôli Peťovi. Tu sa môže doliečiť. V ten deň šli po mňa z lyžiarskeho. Už som videla ich auto z diaľky. Videla som tú zrážku. Opitý vodič nezabrzdil a rovno do nich. Vodiča našťastie zatkli, ale otec sa mi už nevráti," vysvetľovala Petra.
,,Nedalo mi to nepočúvať. Mrzí ma to. Ja som Dominik," prišiel k Petre a Dominike Dominik. Dominik vystrčil k Petre ruku a keď si ich chceli podať, Dominik ju zvrtol a pobozkal ju. Petra sa usmiala a Dominik jej opätoval úsmev.
,,Petra. " predstavila sa Petra.
Už na kilometer bolo počuť prichádzať riaditeľku školy pani Bukovú: ,,Dominika, ukážeš Petre vašu triedu? Myslím, že máš vedľa seba voľné miesto, nie? Petra, sadni si k Dominike."
,,Pani riaditeľka, prepáčte, ale rada by som sedela vedľa svojho brata," namietala Petra.
,,Ako chceš, ale v triede nie je voľná lavica. Zatiaľ si sadni k Dominike. Cez veľkú prestávku poprosím chlapcov aby ti tam doniesli lavicu. Chceš sedieť vpredu alebo vzadu?" hovorila riaditeľka.
,,Prosím, asi tam kde Dominika. Výškovo sme rovnaké, " odpovedala Petra.
,,Nenosí Peter okuliare, však?" spýtala sa riaditeľka.
,,Nie. Pani riaditeľka, Peter je o niečo vyšší než ja a mohol by mať nižšiu stoličku ako ja? Nemám rada, keď sa vyvyšuje nado mňa," pýtala sa Petra.
,,Dobre. Už vás nechám," riaditeľka odišla pomalým krokom, ale predtým sa milo usmiala na Petru. Všade zneli jej desaťcentimetrové úzke opätky, ktoré ju robili chudšou a vyššou. Bola nízkej postavy a bola plnoštíhla. Pôsobila však s veľkým rešpektom a bola pre všetkých autoritou. V ten deň mala bielu blúzku, fialové sako a sukňu. Nebola priateľkou módy a preto si obula krikľavo červené topánky. Keď sa otočila, všetky deti sa smiali a šepkali si ako dnes smiešne vyzerá. Hlavne to boli dievčatá aj keď tvorili menšinu v areáli. Aj keď v gymnáziách ich bolo viac, na hotelovej akadémii bolo 90% chlapcov.
,,Petra, poď. Ukážem ti cestu do vašej triedy," Dominik ukázal na chodník.
,,Moja prezývka je Angela. Prečo do vašej? Nechodíš s Dominikou do triedy?" pýtala sa Petra.
,,Nie. Stačí mi spoločná chodba. Nepotrebujem sa s ňou deliť o lavicu či triedu. Angela, keby niečo, môžeš poprosiť riaditeľku o presunutie k nám. Sedeli by sme spolu," Dominik hovoril a Dominika sa po ňom pozerala a očami sa pýtala čo sa sním deje. Jej pohľad skoro zabíjal. Dominik len pokýval plecami a šiel ďalej. Keď uvidel chlapcov z jeho triedy na chodbe len ukázal prstom na ňu, potom prstami ukázal srdce a ukázal na seba. Chcel tým povedať, že jej srdce bude patriť jemu. Chlapci tomu neverili a s chuťou sa smiali. Petra sa obzrela čo je na nej smiešne a mala zvláštny pohľad.
,,Nie, ďakujem. Zvykla som si na Peťa," odmietla Petra.
,,Ako sa volajú tvoji rodičia?" spýtala sa Dominika.
,,Tak ako my. Stretli sa na gymnáziu. Mama mi o tom veľakrát rozprávala. Chýba mi ocko," Petra vravela so sklopenou tvárou. Zazvonilo. Dominika a Petra utekali do triedy.
,,Deti, máme nových spolužiakov. Sú to dvojičky Petra a Peter. Dnes je tu prítomná iba Petra, ale čoskoro príde i Peter. Zoznámite sa cez prestávku," v triede sa ozvala prísna a zároveň milá triedna profesorka Welová-Trochárová.
,, Bude tu až sedem Petrov?" zozadu sa ozval Peter Slovák.
,,Máš pravdu, ale ty si Slovák , on je Zubák a ďalší sú Goron, Filian,Potok, Cimeľ a Urkár. Nebude to až také zlé. Prejdime k Slovenčine," triedna učiteľka rázne ukončila tému, otvorila učebnicu a začala vykladať učivo. Všetci boli unavený. Pozerali cez víkend filmy a nespali. Nikto sa počas celej slovenčiny nehlásil okrem Petry. Profesorka Welová-Trochárová bola veľmi nešťastná, že nikto sa nehlási, ale tešila sa, že žiačka Petra hneď na prvej hodine bola aktívna.
Po zvonení sa Dominika pýtala Petry: ,,Tebe sa ráno chce hlásiť? Celý víkend som len pozerala filmy a pozrela som si všetky filmy na DVD rekordéri. Mne sa vôbec nechce. Divím sa, že som na slovine nezaspala."
,,Ako bolo na hodine, Petra?" zaujímal sa Dominik.
Petra bola zaskočená. Petra si o sebe myslela, že nie je najkrajšia, ale aj tak Dominik stále sa pozeral len po nej. Petre sa to veľmi nepáčilo, ale iného záujemcu nemala. Petra len ticho stála a Dominika za ňu povedala: ,,Petra bola jediná čo sa hlásila a dala jej pochvalu pred celou triedou a jednotku za aktivitu. Ona nedáva len tak jednotky."
,,Čuš! Teba sa nik nič nepýtal," zvolal Dominik, ,,Ako bolo?"
,,Dalo sa. Slovinu mám rada, ale tie slovesá sú .... hrozné. Ja nechápem prečo musíme vedieť tie vidy. Hlúposť," Petra zaskočila všetkých. Mysleli si, že je to milé a poslušné dievča a školu miluje, ale ako bolo vidieť, mýlili sa.
,,Poď. Meškáme. Máme geografiu," Dominika nedokázala vydržať Dominika, ,,Správa sa nejako čudne. Nemá krámy?"
,,Hrabe ti? Chalani ich nemajú," ozvala sa Petra.
,,Och, ty nazývaš môjho brata chalan?" pýtala sa Dominika, ,,To si zabila!" dodala Dominika. Petra sa neudržala a smiala sa. Dominika sa pridala.
