,,Hŕŕŕŕŕŕ..... Kedy sa triedna rachla do hlavy? Dnes ako ste boli v riaditeľni sa učka vrátila a mali sme slovinu. Ešte povedala, že aj zajtra budeme mať. Celú hodinu a to chýbala dvadsať minút. Kedy jej rachlo v bedni?" na prestávke sa pýtal Dominik keď dobehol Petru a Petra na chodbe.
,,Soráč. Za to môžeme my. Sme raz taký. Mňa vie rozčúliť všetko čo spravili mojej rodine a Petra všetko berie vážne a po mame je veľmi šľachetná, dobrosrdečná a pre milovaného spraví všetko i zoberie vinu. " hovoril Peter keď Petra odbočila na záchody. Peter uvidel Dominiku a usmial sa.
,,Peťo, zabuchol som sa do tvojej sestry. Čo má rada? Akú má obľúbenú farbu? Som jej typ?" Dominik rýchlo zmenil tému, pretože sa nevedel dívať na Petrov pohľad smerujúci k jeho sestre. Tváril sa kyslo kým nepočul čo hovoril Peter.
,, Miluje ruže, rada pozerá romantické a hudobné filmy, miluje hru na gitaru. Naučil nás na nej hrať náš otec. Jej obľúbené farby sú fialová, hnedá , oranžová a najradšej má viacfarebné ruže. Prepáč, nie si jej typ iba o tebe celý deň kecá. Idem sa z nej zblázniť." odpovedal Peter, ,,Hovorí o tebe celý deň. Toto jej fakt nehovor. V noci som sa zobudil a ona hovoria zo sna. Počúvaj čo. Dominik, príď ku mne a pobozkaj ma. Chýbajú mi tvoje pery a tie tvoje zelené oči. Voniaš tak perfektne, že sa už od teba neodtrhnem. Fuj!"
,,Vážne? Prečo zazeráš na moju sestru?" opýtal sa Dominik keď videl, že Peter neodtrhol pohľad od Dominiky.
,,Páči sa mi. Povedz mi o nej niečo. Ja som ti prezradil o mojej sestre." odpovedal Peter.
,,Tú poslednú vetu som nepočula. Domča rada surfuje po nete, rada chatuje, miluje hokej a chcela by si ho raz zahrať, stretnúť našu reprezentáciu a má rada žltú a zelenú. Má aj takú izbu a chce stretnúť svojho idola - Samuela. Peťo, boli sme na jeho autogramiáde. Pamätáš? Minulý august. Mám jeho podpis. Chceš?" pýtala sa Petra.
,,Jasné. Čo máme teraz za hodinu? " spýtal sa Peter. Peter sa usmieval. Dominika prichádzala k Petrovi a dívala samu do tváre, v ktorej videla žiarivo biele zuby, ale nakoniec zmenila smer keď ju volali iné spolužiačky.
,,Dejepis," odpovedal Dominik, ,,Neučil som sa. Tie roky ma trýznia."
,,Ja ich milujem. Chcela by som študovať históriu. Mám ti pomôcť?" opýtala sa Petra.
,,Budem rád. Dnes poobede? Ako ti to vyhovuje." usmial sa Dominik.
,,Dobre. Idem za Domčou. ," odišla Petra. Dominik sa díval na Petrin zadok a neustále si ju predstavoval len v spodnej bielizni. Videl ju v čiernej podprsenke s červenou čipkou a čiernych nohavičkách s červeným lemom.
,,Vieš ten Dejepis?" pýtal sa Peter.
,,Viem, ale chcel som byť sám s tvojou sestrou. Keď kráča vedľa mňa som z nej paf a bojím sa, že poviem hlúposť. Milujem ju. Nechcem ju stratiť. Po škole sa potuluje toľko sexi chlapcov a bojím sa, že by sa zamilovala do iného. Žeby som jej ublížil a našla si náhradu. Poznám ju len chvíľu, ale viem, že ona je tá pravá. Peťo, chápeš? Som úplne zamilovaný." Dominik odpovedal.
,,Pozvi ju von. Ublížiš jej tým, že ju klameš. Mama nám hovorí historky z gymnázia. Mala spolužiaka, ktorý otravoval jednu staršiu žiačku. Vieš ako to skončilo? Ona odišla a s mamou sa už nikdy neuvideli. Až dodnes. Včera ju stretla v meste. Nehraj na ňu hry s doučovaním. Školu berie vážne ako naša mama. Je po nej. "hovoril sa Peter.
,,Kde je? Nedokážem jej klamať. Ja ju milujem. Peťo, prosím, poraď mi. Čo jej mám dať? Čo rada je? Pizza? Čína? Niečo slovenské? Nebuď pes, " pýtal sa Dominik.
,,Zisti si to sám. Je fakt zlá i na starších súrodencov keď povedia čo nemajú." odmietol Peter.
,,Starší súrodeneci? Ste traja?" Peter zaskočil Dominika.
,,Štyria. Ja, Peťa, mladšia sestra Katka Radka a starší brat Tomáš. Je to dosť ťažké. Domov sa náhlime ku Katke, ktorá má šesť rokov. Možno si si všimol, ona má dve mená. Katarína Radoslava. Tomáš má osemnásť a živí sa už sám a trochu nám prispieva. Vzdal sa vysokej a pracuje aby sme sa mali lepšie. Mama celý deň pracuje ako lekárnička. Je to celkom slušný plat, ale všetkých to neuživí. S Peťou sme sa rozhodli si nájsť nejakú brigádu. Raz ona a raz ja. Musí byť jeden s Radkou. Je to naše slniečko," s úsmevom hovoril Peter, ,,Máme ju veľmi radi. Peťa pomáha mame s domácimi prácami a ja doma nahrádzam otca. Je to ťažké. Keď musíme ísť na vyšetrenie, ideme všetci štyria a občas s Tomim alebo moje dvojča ostáva doma s Radkou. Oco nám chýba. Bol lekár. Veterinár ako dedo. Bol som jeho najmilšie dieťa. A to každý v rodine miloval Petru a Radku. Je to už pár mesiacov, ale bolí ma to ako pár minút ponehode. Musel umrieť? Mal som ja umrieť aby Peťa, Radka a Tomi mali otca a mama manžela. Ja som ho hnal nech prejde. Ja som zabil svojho otca!" vyhlásil Peter.
,,Nie, nie si ty na vine. Netráp sa. Neviem ako sa cítiš, ale určite to strašne bolí. My s Domčou sme sami. Nemáme súrodencov. Neviem si predstaviť život v neúplnej rodine," Dominik utešoval svojho najlepšieho kamaráta a keď ich nikto nevidel objal ho, ,, Ty to už zažívaš..."
,,...deväť mesiacov. Pol roka som strávil v nemocnici. Mesiac som bol v kóme. Som pevne rozhodnutý. Nepôjdem na vysokú, ale budem pracovať aby som vedel platiť Petre vysokú. Bude to smola keď nepôjde na vysokú," Peter hovoril, ,,Je výborná. Sme dvojčatá, ale učenie nie je na rovnakej úrovni.
,,Si skvelý brat. Rád by som ti nejako pomohol. Ty si nebol s Petrou na lyžiarskom?" opýtal sa Dominik.
,,Nie. Ochorel som. Keby som neochorel otec by žil. Ja som príčinou smútku v rodine a preto spravím všetko aby sa mali dobre," Peter začul zvonenie, ,,Musíme ísť."
V triede Dominik chytil Petru za ruku aby sa otočila. Petra sa otočila a čakala Petra, pretože majú podobný stisk. Dominik sa zahľadel do Petriných svetlohnedých očí, ktoré mala po otcovi a povedal: ,, Peťa, dejepis je môj obľúbený predmet a nepotrebujem doučko. Chcel som aby sme spolu strávili čas. Sami. Mohli by sme sa po škole porozprávať?"
,,Klamár!" Petra vytrhla si ruku zo zovretia a sadla si k Dominike. Peter stál a musel si sadnúť k Dominikovi.
,,Domča, nenávidím tvojho brata. Je to klamár, ale nádherný klamár," vyhlásila Petra. Tvár mala zvraštenú a dívala sa na dvere kedy bude vnútri dejepisárka.
,,Prepáč, zabudla som ti oznámiť, že si ťa tajne odfotil a dal si vyrobiť vankúš s tvojou podobou. Je blázon do teba. Prosím, hnevaj sa čo najdlhšie na neho aby cítil bolesť. Dik," vravela Dominika.
,,Pokúsim sa. Dominik je klamár," šeptom hovorila Petra, lebo do triedy prišla profesorka Holubová - dejepisárka, ,,a to si myslieť stále budem. Dominik mi poskladal srdce po otcovej smrti a asi použil lepidlo z Číny, pretože sa moje srdce rozpadlo. Bolí to. Myslela som, že na doučku ho pobozkám, ale to už nepôjde. "
,,Stačí. Už nie sú prázdniny. Ovládajte sa!" dejepisárka stála pred tabuľou a prezerala si každého žiaka, ,,Vidím tu nových žiakov. Kto ste?"
Peter a Petra sa postavili a Peter hovoril: ,,Ja som Peter Zubák a toto je moje dvojča Petra."
,,Dnes budeme preberať...." nedokončila Holubová.
,,Históriu Banskej Bystrice od roku 1605. Prepáčte, že som vravela bez dovolenia, ale chcela som aby ste vedeli, že dejepis je môj obľúbený predmet," vykríkla Petra.
,,Správne. Zubáková, postavte sa k tabuli a povedzte čo viete o histórii Banskej Bystrice. Ak chcete, nebudem vás známkovať. Kde trčíte? K tabuli!" povedala dejepisárka.
,, Mesto Banská Bystrica je srdce stredného Slovenska, ktoré leží vo Zvolenskej kotline, v údolí rieky Hron medzi Kremnickými a Starohorskými vrchmi a Poľanou. História mesta sa začala písať v 13. storočí. Z pôvodne Slovenskej osady Bystrice – zásluhou niekoľkých rodín saských kolonistov, ktorí na území dnešného mesta prirodzene vytvorili hospodársko-správnu a remeselnícku základňu banskej výroby v tejto oblasti, stúpol význam osady natoľko, že ju kráľ Belo IV. v roku 1255 povýšil na mesto. Mám pokračovať?" spýtala sa Petra.
,,Nie nemusíte. Sadni si, ak ti môžem tykať. Niektorým žiakom vykám. Slovák, pokračuj." odpovedala Holubová.
,, Prepáčte, pani profesorka, ale zabudol som sa naučiť, pretože sme doma mali celý týždeň návštevu a bol som celý čas s ňou. Odišli včera o desiatej večer a keď som prišiel domov z vlakovej stanice rovno do postele som spadol a zobudil som sa o trištvrte na osem. Veď vidíte v triednej knihe, že som meškal." ospravedlnil sa Slovák.
,,Slovák, neospravedlním ťa. Päť. Sadni si a ty, Petra, jednotka. " rázne povedala Holubová a nakoniec sa na Petru usmiala, ,,Pokračujme ďalej."
